Až na ojedinelé výnimky väčšina tlače sa sústreďuje na popis všetkých reálnych aj vymyslených negatív spojených s Tatrami. Sila médií je obrovská, a preto sa niet čo čudovať, že voľba Slováka ísť do Tatier nie je vždy na prvom a ani piatom mieste. Aj preto mi príde ako vhodné zložiť poklonu denníku SME, ktorý iniciatívne uviedol rozsiahli seriál popisujúci možnosti trávenia času v Tatrách v posledných týždňoch. To ma nakoplo, aby som skúsil zrealizovať svoj dlhodobý plán, a to je prispieť osobným pohľadom na trávenie času v Tatrách. Moje meno je spojené s aktivitami, ktoré sa predovšetkým investíciami pokúšajú prispieť k zviditeľneniu Tatier. Myslím však, že vzhľadom na čas, ktorý v Tatrách trávim, môže byť pre niekoho zaujímavé počuť moje osobné typy.
Takže tento víkend sa nám podarilo do Tatier prísť až večer. Počasie ukazovalo na ďalšie dva dni trvalé pršanie. Moja skúsenosť je, že nikde nie je tak ťažké predpovedať počasie ako v Tatrách. Kľudne môže pršať na jednej strane a zároveň byť slnečno na druhej. S týmto vedomím sa ráno prebúdzam a vonku krásne slnečno. Mám dvojročnú dcérku, tak veľká časť programu musí byť podriadená jej, čo ma vykoplo z postele a v rámci mojich trvalých dietno- chudnúcich pokusov som sa rozhodol pre rýchly výstup k vodopádu Skok. Rýchly v mojom ponímaní znamená polo beh polo rýchla chôdza. Na tabuľke pri Liečebnom dome Solisko, na brehu Štrbského plesa je vodopád Skok písaný za 1 hodinu 30 minút. Ja som urobil so svojimi sto kilami presne za hodinu. Kto je trochu exibicionista, tak pochopí, že je celkom príjemné predbiehať turistov, ktorí si to zvolili za celodennú túru (aj keď sem tam si treba za stromom oddýchnuť), a urobiť to celé tam aj späť za hodinu a tri štvrte. Celá cesta je nádherná väčšinou typickým tatranským lesom, pričom posledných 15 minút nad pásmom lesa s nádhernými výhľadmi. Samotný vodopád Skok a pri ňom ležiace jazierko (pleso ? ) je ako v rozprávke, a pre menej zdatných turistov je to kľudne zážitok hodný celého dňa. Príjemne zničený po raňajkách s mojou rodinou diskutujeme o ďalšom programe. Rozhodnuté bolo najprv o ceste do Tatranskej Lomnice tatranskou električkou, ktorá je pre moju dcéru vždy obrovským zážitkom. Plány sa však menia po telefonáte mojich priateľov a obchodných partnerov, ktorí navrhujú prebrať niektoré obchodné veci. Stretávame sa s rodinami pri drevených bufetoch na kraji parkoviska nad železničnou stanicou. Pri čerstvo čapovanom čiernom pive preberáme čo treba, zatiaľ čo naše rodiny s deťmi skúšajú nový adrenalínový park ako čerstvo otvorený pre deti a samostatný pre dospelých. Všade tomu hovoria inak, mne najviac vyhovuje „Lanový svet“. Perfektná zábava pre malé deti tak na hodinu – moja dcéra to absolvovala tri krát za sebou. Dospelú časť som ešte neskúšal, ale aj mne ako registrovanému horolezcovi zo spodu pripadala celkom adrenalínovo. Stromy, kde vo výške je celá dráha zavesená podľa všetkého netrpia, lebo neboli použité žiadne klince ani šróby, len trenie. Moc sa teším na budúce, môj odhad je, že to skúsenému a vrtkému človeku môže trvať tak hodinu. Nie menším zážitkom je pozorovať, keď službukonajúci personál musí pomáhať turistom, ktorí precenili svoje sily a ostali visieť v ťažšej časti dráhy. Atrakcia stojí so všetkou potrebnou výbavou 9 euro a myslím, že je toho hodná. Detská časť atrakcie, odhadujem, že zaujme deti tak do 7 – 8 rokov, bola v čase našej návštevy zadarmo, a ak má byť spoplatnená, tak by som si dovolil navrhnúť, aby pre rodičov, ktorí si objednajú veľkú trasu bola tá detská pre ich ratolesti zdarma. Zdá sa , že nová atrakcia bude úspešná a majitelia potvrdili, že majú záujem v okolí pokračovať ďalšími. Unavená z atrakcie nám dcérka zaspala a tak sme išli obedovať. Zvolili sme terasu reštaurácie Grandhotela Kempinski. Samozrejme nemôžem byť úplne objektívny v hodnotení, nakoľko k spoločnosti vlastniacej hotel mám akcionársky vzťah (... a dnes môže už mať každý, akcie sa obchodujú na burze). V lístku si vyberiete od klasických slovenských jedál až po haute cousine špeciality. Ja som mal domácu kapustnicu, manželka tekvicové rizoto a manželkina mama makové šúľance. Na terasu nie je problém dať kočík a komu je zima tak si vypýta deku. Je tak možné stráviť pohodový obed s výhľadom na Štrbské Pleso.
Po obede sme sa už rozhodli ostať bez väčších presunov a zbytok dňa sme strávili asi hodinovým kŕmením kačíc na plese. To je zadarmo, stojí Vás to náklad na rohlík ... . Vonkajšie aktivity sa ukončili člnkovaním na plese, traja s malým dieťaťom sme zaplatili 16 eur a za hodinu sme prešli jazero všetkými smermi. Zážitok je počas plavby si meniť miesta, a uprostred jazera, kto má problém so svokrou ... ... ja nemám J.
Druhý deň ráno obrovský lejak. Dve hodiny filozofovania pri káve a čaji či ísť von alebo nie. Z okna vidíme húfy turistov prechádzať sa okolo plesa, ako aj takých, ktorí evidentne vyrážajú na dlhšie túry. Svedomie nám nedá a tento krát sa s manželkou vydávame na môj obľúbený polo beh polo rýchlu chôdzu na Jamské pleso. Aby som bol spravodlivý tak musím povedať, že manželka vydrží bežať celý čas, kopec nekopec, a kým ma po dlhšom úseku čaká, tak pri strome pre mňa ponižujúco - cvičí. Áno sme mokrí, ale pri tomto type pohybu to moc nevadí, lebo telo sa zahreje, dôležité je nezastaviť sa na dlhšie ako minútu dve. Znovu od Soliska je to behom presne 45 minút, pričom turistickou chôdzou tabuľa uvádza hodinu. Cestou, okrem nádhernej lesnej cesty, ktorá tento krát prevýšením nepresiahne hranicu lesa, nájdete dve odbočky s tabuľami, kde, ak máte plno síl určite urobíte rozhodnutie o budúcej dlhšej túre. Po ceste je aj jedna studnička s vodou zadarmo ale naozaj najväčším zážitkom je príchod k Jamskému plesu, lebo je ako z rozprávky. Trochu strašidelné vďaka počasiu a hmle tesne nad hladinou. Čistá príroda, čistý zážitok. Celkovo ideálna túra aj s dieťaťom na chrbte, komu sa nechce zdolávať ťažké výstupy. Považujem sa za veľkého Tatranca, ale s hanbou priznávam, že som tu prvý krát. Cesta späť teraz už plným behom dolu kopcom cca 38 minút.
Zlé počasie pokračuje, čo je po ťažkom športe skôr vykúpenie a ideme relaxovať do SPA v hoteli Kempinski. Sauny a teplé bazény, manželka masáž, malá úplne hotová z iných malých detí rovnakého veku. Dokonalé vyhladovanie sa na zlatý klinec programu, ktorým je návšteva koliby Patria na brehu Štrbského plesa. Pre mňa určite jedno z najlepších tradičných miest na jedlo na Slovensku. Nutné rezervovať najmä v sezóne. Mali sme šmirkas, zapečený oštiepok , orechové šúľance a veeeľké jeden a pol kilové pečené koleno. Príroda je dokonalá , však aj koleno je súčasť prírody J. Prechádzka popri plese nám našťastie pomôže stráviť a pomaly baliť a domov.
Z Tatier odchádzame s pocitom, že sme nič nestihli, tak ako už 15-ty krát za túto sezónu. Verím, že nabudúce Vám zase poradíme niečo inšpirujúce .
